Svetový pohár v Ekvádore - report

17.11.2004

0      

Výprava posádky Hazard team, reprezentačnej posádky Slovenka v raftingu, na Svetový pohár sa začala 24. októbra 2004. Preteky Svetového pohára sa tento rok konali v Ekvádore na rieke Quijos a dostali názov Copa Amazonias 2004. Tento pretek bol poslednou previerkou organizačného tímu pred plánovanými majstrovstvami sveta, ktoré sa uskutočnia budúci rok v tejto krajine.

CESTA DO EKVÁDORU

Naša cesta začala na Bratislavkom letisku, odkiaľ sme leteli do Prahy. Po prílete nám do ďalšieho odletu ostávalo ešte zopár hodín. Rozhodli sme sa stráviť ich v spoločnosti Iva, ktorý študuje v Prahe a presunuli sa na okraj centra Prahy, kde sme sa na nábreží Vltavy naobedovali. Po príchode naspäť na Pražské letisko sme krátko po pol ôsmej odštartovali ďalšiu etapu našej cesty smerom do Ekvádoru.

Odleteli sme do Madridu, kde nás po prílete čakalo niekoľkohodinové čakanie na let do Kolumbie. Keďže na letisko Barajas sme prileteli okolo jedenástej večer a lietadlo do Kolumbie odlietalo až ďalší deň o tretej hodine poobede, odložili sme všetku batožinu do miestnej úschovne a začali plánovať naše ďalšie kroky. To bola chyba, pretože keď sme zistili, že Jožiho nádejný hotel, v ktorom sme predpokladali stráviť noc, bol plne obsadený, tak nám nezostalo nič iné ako stráviť noc na Madridskom letisku, samozrejme bez pribalených spacákov, ktoré sme nechali v úschovni. Taktiež sme zistili, že väčšinu jedla, ktoré sme si prichystali na cestu sme zabudli u Iva v batohu v Prahe.

Okolo šiestej hodiny ráno, keď začalo premávať metro sme sa vydali na exkurziu po miestnych pamiatkach. Prešli sme riadny kus cesty z jednej strany centra na druhú a podrobne zaznamenali všetky naše kroky na digitálne fotoaparáty a kamery. Bohužiaľ vačšina materiálu je nepoužiteľná, keďže bola tma, pod mrakom a slnko začalo vychádzať až okolo desiatej hodiny. Väčšinu očakávaných fotiek tak nahradili len čierne škvrny popri mestskom osvetlení. A tak všetky námestia, Madridský víťazný oblúk, parky a Royal palace zostali len v našich spomienkach. Keď sme sa už konečne dočkali vychodu slnka, zhoršilo sa počasie a prišiel dlhotrvajúci lejak. Odložili sme tak naše plány na ďalšie potulky mestom a rozhodli sa vrátiť späť na Madridské letisko. Po vyzvihnutí batožiny z úschovne a vybavení všetkých formalít sme boli pripravení na desať a trištvrte hodinový let do Bogoty - hlavného mesta Kolumbie.

Po prílete na letisko v Bogote, ktoré je takmer tak veľké ako Madridské bolo už na prvý pohľad jasné, že nie sme v Európe. Lietadlá leteckých spoločností, okolo ktorých sme prešli mali zaujímavé názvy a určite lietajú do zaujímavých destinácií. Po ceste k pasovej kontrole boli po stenách dlhej úzkej chodby namaľované a vyrité masky Inkov, znaky ich kultúry a upútavky na návštevu národného múzea a rôznych iných pamiatok. Pri vstupe do duty free zóny každého hneď upúta prenikavá vôňa typickej kolumbijskej kávy, ktorú predávali a mleli v blízkom obchode. Tento obchod je veľmi dobre situovaný, takže každý druhý návštevník duty free zóny mal v ruke papierovú tašku plnú kávy. Po prehliadnutí obchodov a naplánovaní, čo všetko privezieme so sebou domov na ceste späť sme opustili duty free zónu a vybrali sa smerom do čakárne na náš ďalší, naštastie už posledný, let do Ekvádoru. Hodinový let z Bogoty do hlavného mesta Ekvádoru Quita nám pripadal po lete cez more ako keby sme ani nevzlietli a už pristávali. Na internete som sa ešte pred cestou dočítal, že letisko v Quite je situované medzi domami veľmi blízko centra mesta. Napriek tomu ma pri pristátí prekvapila jeho poloha. Pri pristávaní to vyzeralo, ako keby pilot netrafil letisko a rozhodol sa pristáť v najobývanejšej štvrti. Až tesne nad zemou sa pod nami objavila pristávacia dráha. Letisko v Quite je veľmi malé, no i tak niekoľkonásobne väčšie ako bratislavské. Je naozaj pravda, že pár metrov za ohradením sú rušné, husto obývané ulice mesta, ktoré sa rozprestierajú pod vysokými kopcami. Celé mesto sa nachádza na akejsi náhornej plošime v nadmorsej výške okolo 2800 metrov.

KONEČNE EKVÁDOR

Do Quita sme prileteli okolo dvanástej hodiny v noci, takže jediné pohľady na mesto a okolitý život sa nám poskytli za tmy, aj to z rýchlo idúceho taxíku z letiska smerom k našej ubytovni. Hostel, alias hotel s názvom Crossroads sa nachádza v “novom meste” na rušnej ulici, kde sa potulovalo viac turistov ako domácich. Po krátkej noci nás o ôsmej kontaktovala Anna, jedna z vedúcich organizačného výboru, ktorá mala na nastarosť ubytovanie a presuny všetkých tímov. Spolu s ňou sme naplánovali naše ďalšie kroky. Stručne nám vysvetlila čo a ako chodí. Hneď po tom sme sa vybrali asi na najnavštevovanejšie miesto pri hlavnom meste – Mittad del Mundo, v preklade stred zeme. Toto miesto sa nachádza asi 20 kilometrov od centra. Cesta nám trvala približne hodinu miestnym autobusom. Autobusy v hlavnom meste sa výrazne odlišujú od našich. Pravidelné zastávky majú len veľmi zriedka. Turisti, resp. cestujúci nastupujú do autobusu zamávaním na chlapíka, ktorý stojí vo dverách a naháňa ľudí. Autobus nezastaví, skôr len pribrzdí a cestujúci doň naskakujú za jazdy. Vo vnútri hrá stále domáca hudba. Kde tu do autobusu naskočí chlapík, ktorý sa pokúša predať špeciality – ovocie, orechy, čipsy a podobné podomácky vyrobené špec…humusy. V Quite by sa mohlo povolanie šoféra autobusu kľudne nazvať aj športom. Keďže autobusy i taxíky sú združené v akomsi cechu, majú rovnaké farby a každý má identifikačné číslo. Každý však zarába sám pre seba a v chudobných podmienkach veľkomesta tak vzniká nevídaná konkurencia. Šofér je schopný vykonávať s busom také manévre, len aby získal klienta a predbehol konkurenta pred sebou, že neraz sme sa už videli v priekope alebo v zaparkovaných autách popri ceste. Naviac autobusy majú ešte zvláštny zvyk trúbiť na takmer všetky okolo idúce vozidlá. Ako sme zistili trúbenie má viacero významov. Jedným z nich je upozorniť na seba, druhým pozdraviť každé väčšie auto, ktoré ide oproti. Napriek tomu, že ľudia naokolo pôsobili pokojným a vyrovnaným dojmom, o doprave sa dá tvrdiť absolútny opak - proste chaos a zhon. Ale vráťme sa k našemu výletu ku “stredu zeme”. Po príjazde k pomníku, ktorý bol postavený počas francúzkej misie, sme sa konečne dostali na očakávané miesto – na rovník. Ako sme neskôr zistili, celý názov Ekváduru, resp. Ecuadoru sa odvíja od slova equator, resp. rovník. Kopa fotiek a videa bližšie dopĺňa naše aktivity a bláznenie, ktoré sme vykonávali na prelome južnej a severnej hemisféry. Po návšteve miestnych obchodíkov sme navštívili múzeum slnka, v ktorom nám priblížili kultúru Inkov a zmysel slova stred zeme. Dozvedeli sme sa, že pomník, ktorý postavili Francúzi pred niekoľko sto rokmi je vzdialený 700 metrov od rovníka. Proste chyba meriania. Zaujímavé na tom je, že pomník Inkov, resp. miesto modlitieb, kde sa modlievali Inkovia ku svojmu bohu, Bohu slnka, je na najbližšom kopci, kúsok od Mittad del Mundo. Presnými meraniami a štúdiom tohoto miesta sa zistilo, že pomník Inkov je postavený presne na čiare, ktorou prechádza rovník. Ako sa im to podarilo tak presne odmerať doteraz nikto nevie. Po ceste späť sme si opäť v rýchlosti prezreli mesto Quito. Po príchode do hotela sme zabalili naše veci, zavolali si miestny taxík, resp. dva a vydali sa našu ďalšiu cestu mimo hluku veľkomesta a bližšie k ekvádorskému vidieku. Zaujímavým hlavným znakom ekvádorskej metropoly Quito je veľmi lacná doprava a tomu zodpovedajúci príšerný smog a smrad. Keďže galón benzínu (cca 4 litre) nafty stáli niečo viac ako dolár, dokážete si predstaviť ceny za dopravu. Ccesta z Quita do mesta Borja (asi 2,5-3 hodiny autobusom) nás šiestich stála 20 dolárov a dostali sme k tomu ešte aj niečo podzub.

TRANSFER

Celá cesta z Quita do mesta Borja spočívala v prekonaní horského prechodu. Prudké a pomalé stúpanie do kopcov nám ponúklo krásne pohľady na krajinu pod nami. Cestou sme videli ekvádorský vidiek, ktorý postupne nahradili rozsiahle lúky a neskôr kamenné pláne. Na mojich nových hodinkách, ktoré som kúpil v Madride mám aj výškomer, takže všetci sme s nadšením očakávali, do akej nadmorskej výšky sa pri našom prechode dostaneme. Z 2700m v Quite sme sa postupne dostali cez viac ako 3500m. V tej dobe sme si už začali všímať vrcholky okolitých kopcov. Odhadovali sme ich výsky. Stúpanie autobusu sa spomalilo a my sme cítili, že sa blížime na vrchol. Bola to pravda. Výškomer na mojich hodinkách sa zastavil presne jeden meter pod hranicou 4000m. Istá odchýľka je možná a tak môžeme s hrdosťou prehlásiť, že sme sa pomocou autobusu ocitli v nadmorskej výške štyritisíc metrov. Tým však naše zážitky z cesty vonkoncom nekončia. To čo sa pred nami objavilo po pár zákrutách nám skoro vyrazilo dych. Biely kuželovitý kopec, oproti ktorému vyzerali ostatné vrcholky ako malé kopčeky – sopka. Ako sme neskôr podľa mapy zistili, boli sme necelých desať kilometrov od sopky Cayambe s výškou 5700 metrov. Napriek tomu, že oblasť, v ktorej sme pretekali, nebola až tak vzdialená od sopky, po tomto dni sa nám výhľad na ňu stratil. V tomto je ekvádorská krajina zaujímavá. Je to vec štastia a náhody vystihnúť jasné počasie a uvidieť okolité kopce a sopky. Ak je zmaračené, môžete prejsť oklo krásnej sopky a ani neviete, že je tam.

A tak sa naše kochanie nad zasnežených gigantom po chvíli skončilo a začali sme pomaly klesať. Na naše počudovanie asfaltová cesta zmizla a nahradila ju úzka kamenná, ledva pre jedno auto s neohradeným zrázom z jednej strany. Krásne pohľady do doliny, ale v miestnom autobuse nič príjemné. Hlavne, keď oproti nám išli autá, ktorým sa bolo treba vyhnúť. Zjavne to bola jediná cesta, ktorá spájala túto oblasť s hlavným mestom, pretože okolo nám premávali aj kamióny, ktoré by si túto cestu určite dobrovoľne nezvolili. Kým sme klesali, začalo sa pomaly stmievať a z diaľky sme spozorovali blížiacu sa búrku s blezkami. Naštastie sa otočila a našu dolinu nezasiahla. V Quite spomínali, že cesta trvá 2,5-3 hodiny. Po 3,5 hodine autobus zastavil na miestom odpočívadle – chajde. Po konzultácii so šoférom, resp. navigátorom sme sa dozvedeli, že náš cieľ je vzdialený asi 8 kilometrov. Po chvíľke prišiel šofér opäť a z ôsmych kilometrov bolo odrazu dvadsať. To nás ešte tak nevyviedlo z miery ako jeho výrok pri odchode, že je to 100 kilometrov a asi štyri hodiny cesty navyše. To nám už bolo jasné, že buď my nevieme kam ideme, alebo oni nevedia kde sú. Neprekvapilo nás, že ani jeden z troch chlapíkov nejavil ani len náznak znalosti angličtiny a tak sme sa začali dohadovať rukami-nohami. Po desiatich minútach prišiel za nami chlapík zo zadu autobusu a oznámil nám, že dedina, do ktorej mierime, je asi dvadsať kilometrov opačným smerom. Super. Stratení v Ekvádore a ešte k tomu v noci. Nešťastný šofér, ktorý bol viac zúfalý ako my sa pre nás snažil všemocne nájsť riešenie - zastavil okolo idúce auto. Ako sme neskôr zistili, všetci domáci za pár dolárov rozvážajú turistov po celej krajine. Je to pre nich istý druh zárobku. Za dvanásť dolárov nás priviezol až pred vchod do našej ubytovne s názvom hosteria Cumanda. Bola to usadlosť medzi dvoma dedinami – El Chaco a Borja. Opäť ďalší kontrast krajiny. Chudobné dediny s polorozpadnutými domami a medzi nimi snobské reštaurácie a hotely, kde servírujú jedlá v bielych rovnošatách a občas aj v bielych rukavičkách. Doteraz nám nie je jasné, kto v týchto lokalitách tieto reštaurácie navštevuje a ako sa uživia.

Po príchode pred hotel nás už očakával domáci, zrejme majiteľ celého komplexu. Po rozdelení sa na tri dvojposteľové izby sme si všetci unavení ľahli späť. Cestovať po ekvádorskej krajine so sebou prináša značnú dávku adrenalínu, hlavne pri snahe dohovoriť sa s miestnymi ľuďmi.

TRÉNINGY

Hneď prvý deň po našom príchode do miesta pretekov začali tréningové dni. Dva dni mali všetky posádky na to, aby sa oboznámili s vodou. Keďže ženská posádka zo Slovenska – Mistrál Bratislava trénovala už dva dni pred našim príchodom, mali sme stručné informácie o tom, čo môžeme od vody očakávať. V Ekvádore v tomto období práve začínala jar. Pre nás typické aprílové počasie, pre nich obdobie dažďov. Neprekvapilo nás, že dážď neustále striedalo slnečné počasie a naopak. Naše prvé pocity z vody boli zmiešané, pretože šprintová trať, ktora sa nachádzala na hornom úseku rieky nám vôbec nepripadala obtiažná. Všetci pretekári boli rozdelení do dvoch skupín – modrej a červenej. Jedna skupina trénovala doobeda, druhá poobede a na druhý deň si časy tréningov vymenili. Rieka Quijos, na ktorej sa odohrávali preteky Copa Amazonias mala svetlozelenú až priehľadnú farbu s teplotou okolo 10-15 stupňov. Okolie rieky lemovali husté porasty – pralesy a len kde tu po nad ňu viedol most. Známka toho, že civilizácia tu nie je až taká rozsiahla. Občas sa rieka zarezala hlboko do krajiny a mys me sa ocitli v kaňone s neprístupnými zrázmi. Takéto pohľady sa nám skýtali počas cesty dole prúdom rieky, počas prvého tréningového dňa. Aj keď sme boli upozornení, že zjazd resp. maratón bude dlhý, trasa, ktorú sme nakoniec išli bola až príliš dlhá. Obtiažnosť rieky sa stupňovala a v niektorých úsekoch sme museli vynaložiť značné úsilie, aby sme sa “preštrikovali“ pomedzi balvany, vlny a valce v rieke. Približne v dvoch tretinách trasy sa nachádzala slalomová trať. Vo veľkom kaňone s obtiažným prístupom k vode boli rozvešané bránky s plastovými tyčkami s priemerom asi 15 centimetrov. Zo začiatku, pokým sme si zvykli, sme si pripadali ako Alenka v krajine zázrakov. Tyčky boli v porovnaní s takými, na aké sme zvyknutí naozaj obrovské. Po polhodinke trénovania slalomu sme sa opäť pustili ďalej dole prúdom. Občas spŕchlo a tak sme mali možnosť sledovať takmer na každom kroku malé vodopádiky, ktoré padali pomedzi zelené porasty, šplhajúce sa po skalách až na vrchol kaňonu. Dravosť rieky a jej prúd sa zmiernili. Začali sme dúfať, že už sme na konci, keďže od štartu prešla asi hodina a štvrť. Prešli sme zo dve zákruty a rieka opäť začala naberať na sile. Neraz sa nám stalo, že sa pred nami stratila voda a my sme naozaj netušili kadiaľ perej prejsť. Pocit toho, že najťažšie úseky rieky sú už za nami sa rýchlo vytratil. Hlavne na jednej z perejí, na ktorej Jano (pravý zadák) preletel zo zadu raftu až na jeho začiatok. Pre tých, ktorí poznajú čunovskú “niagáru“ stojí za to spomenúť, že táto umelo vybudovaná perej je len slabý odvar toho, čo môže vytvoriť príroda. Podobné úseky sa na rieke Quijos nachádzajú v každej zákrute. Overili sme si teda fakt, že rieka na viacerých úsekoch dosahuje obtiažnosť WW4 zo šesťdielnej medzinárodnej stupnice. Už začali obávať, či sme náhodou neprešli cieľ maratónu. To by bola osudová chyba, pretože ktovie čo sa nachádzalo ďalej na rieke a kde sa dalo vystúpiť na breh. Takýchto miest sme po celej ceste minuly len dve,tri. Nakoniec sa pred nami objavila kamenná pláž (pre neznalých nie je kameň ako kameň ale kameň ako balvan). Hore na kopci sme uvideli autá s naloženými raftami a hneď sme vedeli, že sme správnom mieste.

Večer nás autobus, ktorý okrem nás rozvážal aj slovenské rafterky a posádky z Brazílie a Ruska, odviezol na večeru do miestnej, na ich pomery, “snobskej“ reštaurácie. To je ďalší z kontrastov krajiny. V chudobnej dedinke sa nachádza zariadenie na vysokej úrovni. Po večeri sme sa všetci premiestnili na kultúrny program, kde sme boli nútení vypočuť si zdĺhavé príhovory viacerých vysoko postavených osobností z okolia. Potom nám predviedli miestnu hudbu a kultúru naživo. Zaujímavý zážitok. Podobný program bol aj ďalšie dni, občas v inej lokalite, resp. betónovej telocvični. Všetky vystúpenia boli veľmi podobné. Nečudo, že rafterov, unavených po celodenných tréningoch a neskôr i pretekoch, tieto kultúrne programy nudili a bolo to pre nich skôr utrpenie ako kultúrny zážitok. Na hotel nás priviezli každý deň takmer o desiatej večer.

Druhý tréningový deň sa moc nelíšil od prvého. Boli sme zaradení v rannej skupine na tréningy. Absolvovali sme presne to isté, ako deň predtým, ale tentokrát sme si so sebou na cestu pribalili kameru a digitálny foťák. Preto sme do cieľa spodného úseku rieky prišli asi o štvrť hodinu neskôr, ako posledná posádka pred nami a všetci museli na nás chvíľu počkať. Podarilo sa nám ale po prvý krát v našej kariére natoćiť a nafotiť okolitú krajinu, vodu a naše pádlovanie priamo z raftu. Počasie sa trochu umúdrilo a občas vykuklo aj spoza mrakov slnko. Výsledkom toho bolo, že sme sa všetci spálili – hlavne naše nosy. Keby sme nemali chladivé dlhé tričká , tak by sme dopadli ako českí rafteri, ktorých farebný kontrast bielej a kriklavo červenej kože na rukách hovoril za všetko.

PRETEKY

Po dvoch tréningových dňoch začali preteky. Naše účinkovanie na nich nebolo moc úspešné. Nedarilo sa nám a robili sme chyby, ktoré sme si nedokázali ani sami vysvetliť. Začalo sa šprintom a pokračovalo sa paralelným šprintom zvaným aj head to head. Podľa dosiahnutého času zo šprintu postupujú posádky do pavúka. Napriek tomu, že zo skupiny nasadených posádok nám los pridelil poslednú štartovú pozíciu (posledné idú tie najlepšie posádky), prešli sme jeden z valcov takmer bokom, čo nás stálo veľa času a tak sme skončili až na deviatom mieste. Nanešťastie deviaty ide podľa pavúka s prvým. Tým naše nádeje vyhasli. Na prírodnej rieke nikdy nie sú dve dráhy na paralelnom šprinte vyrovnané a keďže lepší po šprinte si vyberá stranu bolo všetko jasné ešte pred štartom. Okrem toho za nášho súpera sme dostali posádku Brazílie, ktorí sú majstrami sveta v tejto disciplíne.

Slalom na strednom úseku rieky v kaňone bol postavený podobne ako pri tréningoch. Najťažšiou kombináciou bola prvá a druhá bránka. Tú prešli v prvom kole len dve mužské posádky. Nám sa to bohužiaľ nepodarilo, aj keď sme mali k tomu veľmi blízko, najbližšie zo všetkých tých, ktorý to neabsolvovali. V druhom kole sme taktiež záhadu druhej bránky nevyriešili, navyše sme ťukli jednu bránku v spodnej časti trate, takže nás čas bol horší. Našťastie sa vyskytli problémy s časomierou a my sme museli našu jazdu zopakovať. Medzitým sme prišli na to, ako zvládnuť bránku číslo dva. Po snahe prejsť bránku s nájazdom z opačnej strany sa nám to podarilo. Po jej prejazde som však vypadol z raftu a naša nádej na dobré umiestnenie bola stratená. Uchytenie v raftoch totiž ani zďaleka nepripomínalo nič, na čo sme zvyknutí. Dokonca aj majstri sveta – Trója Praha, nedokončili svoju prvú jazdu tiež z dôvodu nekompletnej posádky v cieli. Druhou jazdou však všetkým dokázali, že sú stále najlepší v tejto disciplíne. Doteraz sme sa stretli s uchytením v rafte pomocou lán alebo s pripravenými úchytmi. Rafty, ktoré nám ponúkol organizátor však nemali nič, pomocou čoho by sa mohli pretekári udržať nohami v rafte. Tri valce cez stred raftu sú pre šesť párov nôh málo. Zo slalomu sme teda odišli sklamaní, avšak s pocitom, že keby sme prišli do cieľa bez spomínaného vypadnutia, určite by sme sa dostali do prvej päťky a ak by sa nám darilo aj v spodnej časti, možno by sme vystúpili i na stupne víťazov.

Na tretí deň bol na programe zjazd, ktorý urobil bodku za celými pretekmi. Keďže predošlé dva dni naše výkony nestáli za nič, štartovali sme v prvej, teda najhoršej skupine. Po štarte sme boli na druhom mieste, no po prvej zákrute sme sa predrali do čela. Asi po piatich minútach sme skôr odbočili ako sme mali a zastali sme na kameňoch, kde prúd nebol dostatočný na to, aby sme tadiaľ prešli s raftom. Pri prenášaní a ťahaní raftu asi po pás vo vode sme stratili asi tri minúty a vedenie v našej skupine. Aj keď sme sa snažili ako sa dalo, do cieľa sme prišli aj tak ako prví z našej skupiny, časovú stratu zo začiatku trate bolo v celkových výsledkoch cítiť. V cieli sme mali zmiešané pocity. Boli sme smutní z toho, že sa nám opäť nedarilo, ale spokojní, že máme za sebou hodinu a štvrť trvajúci maratón. Na záver k pretekom len toľko, že napriek tomu, že sa nám nadarilo ani v jednej disciplíne, získali sme cenné skúsenosti. S ich využitím na budúci rok (ak sa prebojujeme na MS) sa nám bude dariť určite o dosť lepšie. Možno svoj podiel na smole malo aj naše magické štartovné číslo 13?

HLAVNÉ MESTO QUITO

Po pretekoch bola naplánovaná na večer záverečná párty. Tú sme si nechali dobrovoľne ujsť a vymenili sme ju za výlety, ktoré sme absolvovali ďalšie dva dni. Hneď večer po rozlúčkach a večeri sme chytili autobus do Quita. Do hlavného mesta sme dorazili okolo dvanástej v noci a taxíkmi sa presunuli do hotela, kde sme už boli ubytovaní pred pretekmi. Ráno po raňajkách, sme sa vybrali na obhliadku mesta. Popri hľadaní cesty do historického centra sme narazili na veľký park a v ňom sme našli dosť rozsiahle trhy. V stánkoch ponúkali obchodníci svoje ručne vyrobené výrobky, ktoré sú pre nás symbolom miestnej kultúry a zručnosti. Začali sme s nákupmi spomienkových,ale aj užitočných predmetov, ktoré nám a našich blízkych vždy pripomenú exotickú krajinu. Mikiny, ruksaky, klobúky, pončá a iné výrobky z lamy, ako aj ručne malované šachy a prívesky naplnili naše tašky. Museli sme sa vrátiť na hotel a odložiť nakúpené veci. Do mesta sme sa vrátili až poobede, keďže nakupovanie nám zabralo celé doobedie. Podľa prehľadnej turistickej mapy, ktorú nám dali v hoteli, sme obehali všetky pamiatky, chrámy a námestia, ktoré postavili španielski kolonizátori. Nakoniec sme si nechali katedrálu s názvom Basilica del Voto Nacional. Za jeden dolár je možné dostať sa až do jednej z najvyžších veží. Pritom je treba prekonať nejeden kovový rebrík, ktorý vedie na vrchol a je pripevnený len z vonku na fasáde katedrály. Dosť nepríjemný pocit a hlavne výhľad smerom dolu. Výhľad z hora však určite stojí za to. Počas nášho výstupu začalo zapadať slnko a pohľady, ktoré sa nám naskytli najlepšie vystihujú fotografie.Večer sme našli v blízkosti hotela orientálnu reštauráciu s barom. Výborne sme sa bavili len za pár dolárov celý večer pri video projekcii indickej tanečnej hudby.

Posledný deň v Ekvádore sme sa rozhodli zaplatiť si výlet do národného parku Antisana a neskôr navštíviť najbližšiu sopku od hlavného mesta – Cotopaxy. Už ráno v našom hoteli nás však upozornili, že to nepôjde, pretože tam prebieha štrajk a miestny stráźia všetky prístupové cesty k sopke. Práve v ten deň, keď sme sa tam chystali my. Náhradný program znel – navštíviť spomínaný národný park a odtiaľ možno uvidieť aj sopku Cotopaxy. Na obed pre nás prišiel taxikár s autom, do ktorého sme sa zmestili všetci šiesti a náš výlet mohol začať. Po asi polhodinke sme sa dostali von zmesta na juhoamerickú diaľnicu. Pre nich je to diaľnica, pre nás obyčajná cesta, pretože sa na nej nedá ísť viac ako osemdesiat, vzhľadom na stav vozovky. Ako sme sa blížili k národnému parku, bolo nám jasné, že sopku asi neuvidíme. Bolo zamračené a nevyzeralo, že by sa malo vyčasiť. Občas dokonca aj spŕchlo. Pár krát sa šofér opýtal, či sa nechceme vrátiť a prísť radšej na druhý deň. To už však nešlo, pretože náš pobyt sa končil a my sme na druhý deň odlietali domov.

   Splav Malý dunaj 2004     späť na zoznam článkov     Termíny pretekov pre rok 2005