Gamčácky splav po Malom Dunaji 2003

30.7.2003

0      

3. ročník Gamčáckeho triedneho splavu sa úspešne skončil a tak ponúkam približný opis toho, čo sa udialo tohto roku na Malom Dunaji od Bratislavskej Vrakune až po Jahodnú.

Prvý deň - utorok 22. júla

Všetko sa to začalo mojim čakaním na Bazke na Maťovho brata, ktorý sa nám staral o odvoz lodí tam a späť. Prifrcal okolo štvrť na jedenást. Všetko vyzeralo byť perfektne naplánované, ale napriek tomu sa začali objavovať pravidelné problémy ako napríklad nefungujúca elektrika na vleku. Je to zaujímavé, pretože všetci v Bazke tvrdili, že ten vlek je používaný a v poriadku a napriek tomu vyzeral, že sa rosype po piatich metroch...Tento problém nás samozrejme nijak nevyviedol z rovnováhy, pretože elektrina nešla ani minulý rok. Hneď po zapojení vleku sme sa premiestnili na Zlaté piesky a odtiaľ upalovali pod most do Vrakune, kde nás už čakali ostatí okem Emeša, ktorý prišiel asi o pol hodinu neskôr. Stáva sa. Naloďovali sme sa v stiesnených priestoroch, pretože vedľa nás sa na vodu chystala veľká skupina maďarských akože-vodákov, ktorých sme stretli počas nasledujúcich štyroch dní ešte asi päť krát. Úspešne sme nasadli na vodu a splav sa mohol začať. Miernym pádlovaním sme sa posúvali bližšie a bližšie k nášmu cielu. Vo veľkej horúťave (asi 32 stupnov) sa naše pádlovanie stále viac a viac spomalovalo, až sme úplne zastali a nechali sa unášať len prúdom rieky. Tí, čo poznajú Malý Dunaj vedia, čo je to prejsť za pol hodinu asi sto metrov... Po niekoľkých hodinách sme konečne dorazili na hrádzu, kde sme sa trochu schladili špinavou Dunajskou vodou, doplnili energiu a s nádejou, že ešte v ten deň zočíme lúku a hlavne krčmu vo Vlkoch sme sa odhodlali ďalej pádlovať. Naše odhodlanie zožalo úspech a bezpečne sme dorazili do Vlkov. Za posledný rok sa tam toho moc nezmenilo. Pivo stojí stále neuveriteľných 16 korún a o kofole ani nehovorím - 12 sk. Večer nás došiel pozrieť Jaro s Barborou a ostali až do rána. Ináč sa nedialo nič neobviklé. Okrem večerného kúpania a podobných zbesilých nápadov stojí za spomienku snáď len veľký vytrhnutý bodliak, ktorý skončil na nejednom chrbte po celom dni zničeného vodáka...

Druhý deň - streda 23. júla

Ráno ako každé iné. Podaktorí mali problémy s koordináciou pohybov, ale ináč sa všetko vyvíjalo podľa starých zvykov. Jediné, čo nás zaskočilo, bol chlapík, ktorý si bohvie kedy rozložil vedľa nás stan a ráno sa nás pýtal ako sme prežili večernú búrku. Búrku? Zjavne sme niečo zmeškali. Tak okolo jedenástej sme sa kľudným tempom pobrali ďalej. Cestou sme ešte našli futbalovú loptu, ktorú sme deď predtým našli v kríkoch, ale večer sa nám ju podarilo stratiť a tak sa plavila nocou sama, až pokým sme ju doobeda nedobehli. Ciel dňa bol jasný - ranč za mlynom v Jelke. Cestou sa nám však pokazilo počasie a trochu aj spŕchlo. Tí šikovnejší sa skryli aj s pramicou pod husté stromy pri brehu a tí druhí...Po výdatnom daždi sme sa pristavili v plánovanej stanici na obednú prestávku - reštaurácia pri Jelke. Po zhodnotení situácie (každú chvíľu mohlo začať znovu pršat) sme sa rozhodli, že zakempujeme. Dostali sme povolenie aj od miestnej čašnícky s upozornením, že postaršiu pani vykrikujúcu po nás nadávky v Madarčine máme ignorovat. Stalo sa. Nechali sme ju nadávat no a večer ju to už prešlo. Oháňala sa síce výrokmi, že zavolá na nás starostu a podobne ale ... Obávaný dážď sa samozrejme nedostavil a tak večer ubehol bez väčších problémov. Odhodlali sme sa aj na prechádzku dedinou, ale cestou sa niak zotmelo a stretávali sme stále viac a viac členov rómskej komunity a tak sme sa rozhodli radšej vrátiť. Pri návrate sme ešte objavili krčmu, kde veľká kofola stála neuveriteľných 6,50. Pomaly lacnejšia než voda.

Tretí deň - štvrtok 24. júla

Ráno sme sa prebúdzali popri hlásení miestneho rozhlasu, ktorý okrem futbalového turnaja a oznamov, čo kto predáva, upozorňoval aj na nákazu besnotou a vistríhal občanov pred zatúlanými zvieratami. Na naše počudovanie, nebol na oblohe ani obláčik a my sme mohli pokračovat ďalej v tropických teplotách. Chceli sme sa dostať čo najskôr do Madarászu, aby sme sa mohli okúpať v čistejšej vode. Prvé minúty pádlovania tomu aj zodpovedali ale tempo postupne upadlo až do bezvládneho oddychovania. Nakoniec sa nám však podarilo doraziť do kempu v Madarászi. Prvú pramicu, ktorej posádku som tvoril Ja, Vierka, Mišo, Maco a Ondro chvíľu po príchode skasíroval miestny chlapík za rekreačný poplatok. Neskôr za nami prišiel opäť a chcel peniaze aj za kempovanie. Druhá pramica v obsadení Emeš, Maťo, Ivona, Tomáš a Peťo sa objavila za dve a pol hodiny po našom príchode. My sme medzitým už stihli zistiť, že v celom objekte kúpaliska a reštaurácie pracuje dokopy asi päť ľudí, ktorý robia zároveň čašníkov (čky), plavčíkov, upratovanie a mnoho ďalších funkcií. Večer sme mali pocit, že v celom zariadení sme sami a podľa toho sa asi riadila zatváracia doba reštaurácie. O desiatej nám oznámili, že keď pôjdeme, tak poháre máme položiť pred vchod. Stalo sa a pobrali sme sa ku stanom. V niekoho hlave skrsla ohromná myšlienka urobiť si oheň a tak sa na ten večer pamätám asi až do jednej v noci a potom....

Štvrtý deň - piatok 25. júla

Z pomerne pekného večerného počasia sa nadránom spustil pekný lejak a nedal si pokoj až do desiatej. Vtedy nás napadla hriešna myšlienka, že zostaneme v Madarászi až do večera a Maťovho brata s autom a vlekom tam nasmerujeme. Keďže sme sa nevedeli rozhodnúť či ísť alebo nie, poflakovali sme sa v okolí, až kým Ondrík nevyhlásil, že sa ponáhľa, lebo jeho sestra má po ňho prísť do Jahodnej okolo štvrtej. Tým bol náš problém nerozhodnosti vyriešený. Samozrejme kým sme sa pobalili a vydali na cestu bolo asi švrť na jednu a vidina príchodu do cieľa o štvrtej sa pomaly rozplívala. Ale pádlovali sme z odhodlaním, že to stihneme aj s plánovanou pauzou na hrádzi. Na hrádz sme sa samozrejme aj dostali. Tak ako minulý rok sme chceli kúpiť melóny. Nikto však nebol doma a po niekoľkonásobnom hľadaní a vyvolávaní sme okrem agresívneho psa nenašli nič. Pardon. Niečo sme predsa len našli - osamelý melón. Tak sme mu chvíľu robili spoločnosť až kým sme ho celý nezjedli. Popri oddychovaní prešiel okolo nás jeden chlapec, za ktorým som vyskočil a opýtal sa ho, kde sa dajú kúpiť melóny. Lámavou rečou, ktorá skôr pripomínala Maďarčinu ako Slovenčinu my vysvetlil, že bol `u môjho kamaráta hrať tvoj počítač`(?) a ukázal mi kde môžem kúpiť melóny. Dočkali sme sa. Kúpili sme 24 kilo melónu (4 väčšie kusy) a k tomu nám tetuška pribalila ešte jednu dyňu. A to všetko za neuveriteľných sto korún! Po melónovom maratóne, kde Ja, Emeš a Peťo sme jedli až pokiaľ sme neucítili jadierka v krku, sme sa pomaly začali plaviť ďalej. Najprv sme si povedali, že na ten deň už stačilo a keď dorazíme do Orechovej Potône, tak skončíme. V Orechovej Potôni sme si povedali, že to ešte trochu potiahneme a ani sme sa nenazdali a začuli sme hluk z reštaurácie pri brehu v Jahodnej. Po príchode, vyložení vecí a jednej kofole sa začali vytrácať ľudia a to signalizovalo koniec tohtoročného splavu. Myslím, že to stálo za to a tie štyri dni si zopakujeme aj nabudúci rok na jubilejnom štvrtom splave bývalích gamčákov z oktávy 2001. Takže s pozdravom AHOOOJ BOBOR sa teším na budúci rok...

   Majstrovstvá Slovenska v ródeu na divokej vode     späť na zoznam článkov     Majstrovstvá sveta v raftingu 2003