Rušný týždeň v Bovci [Soča] + stratení v Taliansku [Lignano]

15.7.2002

0      

ODCHOD

Všetko bolo perfektne naplánované, povybavované a prichystané...okrem počasia. Od rána lialo ako z krhle a tak všetky veci vrátane nás sme museli napakovať pod mostom Lafranconi. Okolo 12:00 sme konečne odštartovali náš výlet na Soču. Prechod slovensko-rakúskymi hranicami bol takmer bez problémov. Len rakúsky colník si vypýtal môj vodičák. V momente, keď som mu ho podával som si spomenul, že medzinárodný vodičák leží doma na stole. No čo už. Našťastie ten colník si len začudovane prezrel moju ružovú kartičku a poslal nás preč - preč smerom do rakúska :) Až do Grazu nás prenasledovala búrka, ale potom sa už vyjasnilo a po daždi nebolo ani stopy. Do Bovca sme prišli o piatej. Okrem pár ľudí z Fortuny nebol v kempe ešte nikto zo slovenska, takže sme zakempovali na našom obvyklom mieste (tam, kde sme boli minulý rok a aj rok predtým). Večer sme prežili tak ako vždy, len nám ešte stále chýbali lode. Keď bolo asi tak desať hodín, zavolali sme Instymu (viezol naše lode a jeho priemerná rýchlosť sa divoko blížila k 90 km/h). Keď sme sa mu konečne dovolali, zistili sme že práve minul Graz a do Bovca mu chýbalo niečo okolo 300 km. V tom momente sme už vedeli, že na naše lode si ešte hodnú chvíľu počkáme. Mali sme pravdu. Insty dorazil okolo jednej v noci.

RUŠNÝ TÝŽDEŇ V BOVCI

Prvý deň na vode = nadšenie a hora adrenalínu. Celé dva dni pred našim príchodom lialo bez prestávky, takže voda v Korytnici a Soči bola kalná a taká vysoká, že jazdenie bolo zakázané. Vody bolo teda dosť, čo je na Soču v celku prekvapujúce :) Našťastie prvý deň čo sme sa vybrali na vodu my, už bolo v Soči menej ako 120 cm, čo je limit na plavbu. Rozhodli sme sa ísť hornú korytnicu, na ktorej splav treba trochu viacej vody a kedže za noc klesla voda bezmála o pol metra báli sme sa, že na ďalší deň už bude na tento úsek málo vody. Pri prvom ťažšom úseku (niečo okolo WW3) som si nevšimol nátlačák na skalu a skôr než som sa spamätal, už som bol aj na nej nalepený a o chvíľu som plával dole prúdom. Kým som vyplával na breh, Šeďo už stihol vytiahnuť môj kajak a poslal ho dole prúdom. Ako správny vodák, ktorý sa stará o svoju loď som po ňom skočil a snažil sa ho dotlačiť na breh. Obzrel som sa za seba a videl, že takmer celý prúd sa tlačí na skalu. V tom momente kajak nekajak, pustil som ho a plával preč. Na mojej rozplavbe nebolo nič zaujímavé, až na to, že keď som opäť nasadol a pustil sa dole prúdom, tak prišiel Šeďo a povedal mi, že tá skala pred ktorou som plával je v strede prasknutá a je pod ňou sifón.

Ďalší deň sme išli stredný úsek Soči. Pri vyžšej hladine vody je to celkom zaujímavá časť rieky. Zopár valcov, pár nátlačákov a dosť veľa 'esíčok', pri ktorých dobrá technika a manévrovanie nie je na škodu. Na záver dňa sme sa rozhodli, že si zídeme slalomku. Podľa väčšiny vodákov bola jej obtiažnosť za tohoto stavu WW4. Začalo to celkom pokojne. Zopár väčších valcov, ktoré sa našťastie dali všetky obísť, pretože skočiť do nich a náhodou tam ostať surfovať by asi dalo dosť zabrať - hlavne tým, ktorý mali hádzačku a museli by ťahať von kajakára aj s kajakom. Potom však začali esíčka, za ktorými poväčšine nasledovali valce, ktoré sa už obísť nedali. Jeden z nich si ma celkom dobre podržal a aj keď sa mi podarilo v ňom raz vyeskymovať, druhý krát som už toľko šťastia nemal. Vyplával som von a všetkými silami sa snažil odplávať preč. Jediné, čoho som však docielil bolo, že som stál na mieste. Neviem či si to Insty (ml.) všimol, alebo len náhodou prešiel okolo, spýtal sa ma, či chcem pomoc. Bez váhania som sa drapol jeho špice a spoločnými silami sme odplávali. Po chvíli už plával okolo aj môj kajak, takže ten valec nebol až taký silný ako by sa z tohoto popisu zdalo, ale myslím, že viem v celku dobre plávať a bez Instyho by som tam asi plával až kým by mi nedošli sily.

Ešte nasledujúci deň som mal tak trochu kritický (preplával som si esíčko v kaňone - popod skalu - a zistil som, že aj 6-7 sekúnd pod vodou vie byť veľa), ale potom som sa rozjazdil a bolo to celkom v pohode a už som si to začal aj užívať. Začali sme jazdiť aj spodný úsek (Kobarid a spol.) vrátane rodeo valca, ktorý sme si vychutnali aj za vyžšej vody (aj keď fotky z neho nevyšli, tak ako by sa chcelo, určite to stojí za to si ich pozrieť). V nedeľu odišla väčšina vodákov zo slovenska a zostali sme tam len my štyria (ja, Jano, Maťo, Tomo) + Insty 2x + Šeďo a spol. a pár ďalších. Doobeda pred odchdom boli takmer všetci na kaňoningu - potok Sučec. Ja som to išiel po minulom roku už druhý krát, takže som sa dosť bavil na ostatných, ktorí sa s vystrašenými očami vrhali do rakety (asi 12 m kolmá šmykľavka vymletá v skale vodou). Všetci nás však opustili v utorok. Pondelk sme objavili aj kemp na druhej strane rieky, kde sme narazili na Činku z Luďkom (Csonka a Sobo). Pokiaľ tam bol ešte aj Insty, tak to bolo v celku v pohode, ale keď odišiel, zistili sme, že do favoritu sa dosť ťažko zmestí šesť ludí zo vśetkými vecami, dvoma kajakmi a pálavou. Ale zmestí! A dokonca sa to aj rozbehne.

STRATENÍ V TALIANSKU - Lignano

Aj keď sme to pôvodne vôbec nemali v pláne, presunuli sme sa v piatok do Talianska k moru. Proste sa mi nejak zrodil v hlave takýto nápad a po demokratickom rozhodnutí (z minuloročných skúseností sme vedeli, že to nie je najlepšie riešenie) sme sa tam vybrali. Odišli sme okolo druhej poobede, rovno ako sme prišli z vody (bol som len ja a Tomo). Všetci ostatní už odišli a odišla aj pumpa, ktorou sa fúkala pálava, takže Jano a Maťo boli v ten deň off. Podľa predpokladu to z Bovca tam, kam sme sa chceli dostať nemalo byť viacej ako 120 km. Na hranice Slovinska z Talianskom to bolo takých 80. Potom už len kúsok....kúsok, ak má človek mapu a rozumie sa tak trochu talianskemu značeniu, kde vľavo vlastne znamená rovno a na neoznačej križovatke treba ísť najmenej pravdepodobným smerom. Náš krátky presun k moru by sa teda dal nazvať stratení v taliansku - trval 4 hodiny a prešli sme viac ako 250 km. Zaujímavý na tom všetkom je fakt, že späť to bolo presne 52 km, trvalo to asi hodinu a išli sme cez mestá (dediny), o ktoré sme cestou tam ani náhodou nezakopli. Pri mori bolo super až na tú noc, kedy sme sa pohodili vedľa auta na nejakej lesnej ceste a v polke noci sme boli nútení postaviť si stan, keď na nás zaútočila armáda krvilačných komárov. Spali sme niekde na okraji lesa, ďaleko od civilizácie, pretože kemp stál 7,5 eura na osobu + 15 euro za auto a to predsa peňaženka rozumného slováka neznesie. A v lese má človek ticho a kľud, aspoň pokým ho nenájdu karabinieri (policajti).

PRÍCHOD

Keďže nás Insty opustil v polke týždňa, naše auto bolo ťažsie o dva kajaky a pálavu. Okolo druhej pooobede sme odišli z lignana. Cesta úplne v pohode až na neznesiteľné teplo. V Bovci sme dočerpali všetky tekutiny a s plnou nádržou sme sa vybrali na Cave del predil - hraničný prechod tak vysoko, že sa nad tým až rozum zastavuje. Na moje počudovanie, môj tátoš to vyšiel bez prestávky! Po ceste sme však stretli zopár zúfalcov, ktorý si dávali neplánovanú pauzu na vychladenie motora. Cesta teda ubiehala tak rýchlo, až to bolo podozrivé. 18% Slovinské stúpanie - v pohode. Na hraniciach - v pohode. Klesanie - nezavarili sa brzdy, takže tiež v pohode. Cesta po Talianskej, resp. Rakúskej dialnici - 50 km v pohode....a potom nečakané spomalenie - defekt, ak sa to tak dá vôbec nazvať. Proste nám explodovala ľavá zadná guma. Po pár minútach hrešnia sme vystúpili a potom to z diaľky vyzeralo ako pri F1-ke. Dvaja vykladali kufor, jeden dával dole kolo, ďalší fotografoval (dokumentácia musí byť!). A po necelých desiatich minútach sme sa už rútili ďalej. Rútili sme sa bohužiaľ len 80 km rýchlosťou, pretože rezerva nebola dostatočne nafúkaná. Po nekonečných 40-tich kilometroch slimačím tempom sme konečne narazili na pumpu, dofúkali rezervu a neohrozene sa rútili ďalej. Neohrozene až do Viedne. Nikdy by som nećakal, že o desiatej večer môže byť vo Viedni taká zápcha. Ale stalo sa. Za hodinu a štvrť sme sa posunuli asi o 500 m. To by praskli nervy asi aj najväčšiemu flegmošovi tak pri prvej neucpanej odbočke sme zišli z dialnice do ... centra Viedne. Tam sme sa asi pol hodinku pomotali, pretože pojem Bratislava vo Viedni asi nepoznajú a značenie sa podľa toho aj správa. Nakoniec sme si našli tú správnu cestu a zistili, že sme elegantne obišli asi 10 km absolútne ucpanej dialnice, kde sa to nepohlo ani o meter a strávili by sme tam asi celú noc. A znova sme sa neohrozene a nezastaviteľne rútili smerom k hlavnej dedine Slovenska - Bratislave. Nepodarilo sa nás zastaviť ani tomu vtákovi, ktorý sa rozhodol nocovať v strede cesty a pri 110 km rýchlosti nemal šancu ujsť, tak sa nám odrazil od prednej masky ako trenisová loptička (čo už, život býva obćas krutý - o jedného ptáka menej). Nakoniec sme ale šťastne dorazili, aj keď o pár hodín neskôr ako sme očakávali (prišli sme o druhej v noci).

No myslím, že posádka môjho tátoša (Jano V., Maťo F., Tomo A. a ja) musí súhlasiť s hodnotením Jana, ktorým odpovedal otcovi na otázku 'ako bolo?' - 'Bolo super. Voda bola super, more bolo super, počasie bolo super!'. Takže o rok ......

   Gumotex Raft Cup - 3. kolo Slovenského pohára v raftingu     späť na zoznam článkov     Ako som sa dostal do druhého ročníka - FEI